Každý večer, keď zaspávam, predstavujem si, aký bude ten tvoj odchod. Aké to bude... aký deň... či bude vonku slnko alebo dážď... či sa ma ešte naposledy dotkneš, pohladíš ma... keď mi povieš zbohom, zabudni na mňa... to, čo bolo, už viac nie je. Už len pri tej predstave nedokážem zastaviť slzy, ktoré mi robia ryhy na tvári a v srdci. Potichu kvapkajú na mäkký vankúš, ktorý ich do seba pohltí a nikomu neprezradí, prečo som ich vyronila. Unavená slzami a myšlienkami na teba zaspávam... je to bezpečnejšie.Tak veľmi sa toho konca bojím... pretože viem, že príde... skôr, či neskôr, ale príde. Bude to bolieť? Budeme schopní povedať si navždy zbohom? Budeme schopní viac sa jeden druhého nedotknúť tak, ako to len my dvaja vieme? Budeme ochotní sa jeden druhého vzdať? Budeme schopní obetovať svoju lásku a šťastie pre „šťastie“ iných?
Neviem... a čím viac sa to sama seba pýtam, tým viac som zmätená. Asi preto, lebo vidím a cítim, aké je to krásne, emotívne, plné nehy, lásky, túžby... tu a teraz. My dvaja, naše úsmevy, naše pohľady a dotyky. To, ako sa spolu smejeme, ako myslíme na rovnaké veci v rovnaký čas, až z toho behá mráz po chrbte. To, ako nám život dáva „znamenia“??? Naše dlhé rozhovory o všetkom možnom i nemožnom. Naše rozhovory o budúcnosti... o tom, aké by to bolo, keby to bolo tak či onak. Kde by sme boli a čo by sme robili o pár rôčkov?Sny či realita?! Sny, ktoré by sme chceli premeniť v skutočnosť... ale akosi to nejde. Bráni nám život, strach či odvaha, osud, okolnosti, ľudia okolo nás, či my samy???? Veľa otázok, a tak málo odpovedí. Odpovedí, ktoré by nám pomohli sa rozhodnúť. Či sa vydať cestou, ktorá by bola tŕnistá, ale na jej konci by rástli ruže... alebo sa vydať cestou, ktorá je pokojná, bez prekážok, ale dopredu vieme, že už nás na nej nič nové a krásne neprekvapí.
Prečo všetko krásne raz musí skončiť?! Naveky! Aby sme boli vďačný? Aby nám zostali krásne spomienky? Aby nás to svojím spôsobom zmenilo? Aby sme vedeli, ako to bolí?Mám rada pocit, keď mám na každú otázku odpoveď. Ale pri tebe neviem odpovedať na nič...
Viem, že to príde... že každý pôjdeme vlastnou cestou. Bojím sa a nebojím. Bojím sa toho, čo bude potom... bez teba? Bojím sa, že nezabudnem. Bojím sa, že nezabudneš ani ty. Ale nebojím sa sklamania, pretože viem, že stálo za to. Nebojím sa sĺz, pretože väčšinou plačeme za tým najlepším, čo z našich životov odchádza. Nebojím sa, že ťa stratím, pretože ťa budem mať vo svojom srdci, v ktorom zostaneš naveky.
Ak to teda raz príde, tak sa dohodnime, že to prijmeme so zdvihnutou hlavou.
Môžeme zabudnúť jeden na druhého, ale nikdy nezabudnime na to, aké to bolo.
Len obyčajné prúdy myšlienok.... slovíčka pospájané dohromady, ktoré sa náhodne stretli a nič neznamenajú....
