Erika Škorvagová
A ako A
V rámci dovolenkového a vianočného pribratia som sa po novom roku zaprela a povedala som si, že musím začať cvičiť, inak sa tých tukových zásob nezbavím. Tak som sa v jeden pekný večer vybrala do fitka...
Optimistický realista Zoznam autorových rubrík: Zo života, Z denníčka Nevernice Nevernej, Haluzeeeee, Šťastie je cesta, nie cieľ...., Slzy aj smiech..., Fertig mariška, Z dlhej chvíľky...
V rámci dovolenkového a vianočného pribratia som sa po novom roku zaprela a povedala som si, že musím začať cvičiť, inak sa tých tukových zásob nezbavím. Tak som sa v jeden pekný večer vybrala do fitka...
Ona lúbi jeho „ako koňa“(tak sa to vraví, dúfam J), pričom si pre istotu, chúďa, nalepila na oči asi poriadne tmavú izolepu a on strašne lúbi pozerať na iné a sľubovať im hory doly. Dodnes tomu neverím, ale títo dvaja dokážu žiť jeden vedľa druhého. Vďaka bohu nie v manželskom zväzku, iba v partnerskom, ale už aj tomu vravím zázrak... keby sa podľa nich robili štatistiky, tak každá žena má asi šedý zákal a prinajlepšom je poriadne vytretá, keď dokáže zostať s takým chlapom a každý chlap je poriadny sukničkár a klamár. Naozaj vďaka, že to tak nie je... haha... česť výnimkám.
...zostávajú žiť naveky v našich spomienkach, vo svojich činoch, slovách, ktoré vyslovili, predmetoch, ktoré nám po nich zostali a najmä v tom, čo si z nich samy chceme uchovať. Možno si niekto povie, že je to hlúposť... nikomu ten názor neberiem, ale ja verím, že človek skutočne zomiera až vtedy, ak sa na zemi už nenájde jediný človek, ktorý by na neho spomínal... vraví sa, že každý kto zíde z očí, zíde z mysle... ale nie myseľ si uchováva všetko to krásne, čo bolo prežité, ale práve srdce.
Tu je zopár tipov, ako si urobiť doma vynikajúce a v reštikách tak neskutočne drahé sushi-maki(ako som bola v diskusii poopravená). Priznám sa, inak ako z vlastnej výroby som ho ešte nejedla... proste som si raz povedala, že to skúsim a odvtedy by som to jedla stále, vážne... a dám tam teda všetko, čo ma napadne :)
Stál pred ňou so slzami v očiach a s bolesťou v srdci. Ešte nikdy ho takého nevidela a uvedomovala si, že už ani nikdy nechce. Pretože jej z toho išlo srdce puknúť. Že práve ona ho dohnala k slzám... slzy, ktoré ju boleli tak veľmi, ako keby boli v jej vlastných očiach a drásali jej vlastné srdce.„Ako chceš spojiť dve srdcia, keď to svoje nedokážeš otvoriť?“ spýtal sa jej potichu, s hlbokými nádychmi, tak, aby túto vetu dokázal povedať súvisle, bez toho, aby sa rozplakal.
Dokola sa sama seba pýtam, ako niečo také môže život dopustiť? Ako tak hlúpa náhoda dokáže v sekunde skončiť to, čo sa ešte ani poriadne nezačalo. Život mladého človeka, ktorý mal plány, chcel mať deti, ktorých som mala byť krstná mama, chcel rodinu, lepší život, lepšie možnosti, ale hlavne chcel byť tu a nie v nebi, odkiaľ sa už na mňa isto pozerá. Nedokážem si odpovedať... a nevie mi odpovedať ani nikto iný. Asi preto, že na také hlúpe a nespravodlivé náhody života odpoveď nejestvuje. Nedokážem pochopiť, že už Ťa nikdy neuvidím, že už sa s Tebou nikdy nebudem smiať a nebudem ťa naháňať a nadávať Ti, že znova meškáš so splátkou za úver.
Bola hlboká noc a ona sedela sama v parku. Vyzeralo to tam hrôzostrašne, väčšina lámp nesvietila, prípadne svietila len tak napoly a za normálnych okolností by vzala nohy na plecia a utekal odtiaľ čo najrýchlejšie preč, keďže z takýchto miest mala zo zásady otrasný strach. Ale normálna okolnosť momentálne nebola... aspoň nie pre ňu. Cítila, že to, čo sa deje, nedokáže ovplyvniť... hoci chcela... možno.
Mala šťastie na nesprávnych chlapov. Stretla ich na nesprávnom mieste, v nesprávny čas a nesprávne sa zamilovala... skôr ju vždy oni presvedčili, že zaľúbiť sa je predsa krásne. Vedela, že nie je, preto si viac priala mať šťastie v tom, aby uhádla všetky čísla lotta, ale nič...
Nikdy nevedela dobre zvládať sklamania. Hoci ich už zažila nespočetne veľa, ani pri jednom nezistila, ako to zariadiť, aby to nebolelo... alebo aby to bolelo aspoň menej.Neexistovala žiadna príručka, ani návod, proste nič. Tak si naliala pohár červeného vína a dúfala, že to ju vylieči....
Takto nejak jej povedal, že vlastne vcelku nevie, čo chce a ani vlastne vcelku nevie prečo. Mala šťastie, že v tej chvíli sedela, pretože ju opustila všetka sila, zovrelo jej silno hrdlo, že nedokázala prehltnúť ani malú slinku a pri srdci ju tak neuveriteľne pichlo, až sa bála, že jej pukne srdce...celé a na malinké kúsočky.
Bola typ, ktorý sa zaľúbi rýchlosťou japonského rýchlika a „odľúbi“ ešte rýchlejšie. Proste ju to prejde a s tým chalanom už nevydrží ani sekundu. A aj mu to na rovinu povie. On vždy vytreští oči a neverí vlastným ušiam, ale ona mu nedá ani šancu namietať. Otrasie sa a ide ďalej...
„Nikdy nemôžeme mať všetko, na čo si zmyslíme. Ale ak sa posnažíme, možno si uvedomíme, že všetko, čo chceme, už máme.“ Túto vetu som započula v telke včera poobede. Práve som divoko prepínala z jedného programu na druhý, keďže nič poriadne nedávali a hranolky sa piekli v trúbe k sobotnému obedu.Je to jeden z tých výrokov, ktoré vás upúta svojou myšlienkou, príbehom, vďaka ktorému sa odohrávajú alebo preto, že je vám niečím blízky...
Všetkým sa určite v predstavách vynorí rozprávka o škaredom káčatku, ktoré nikto nemal rád, pretože bolo iné, škaredé, bolo odstrkované, nikto sa s ním „nebavil“, ale.... jedného dňa z neho vyrástla tá najkrajšia labuť, ktorej všetci závideli... či krásu, to je otázne(ale možné, v tomto svete). Možno ju obdivovali, že sa nevzdalo a aj napriek škaredým slovám okolia sa prebojovalo životom a neprestalo veriť, že aj ono(to káčatko) môže byť krásne.
... z lásky sa rozprávka stáva až časom... tak ako je víno lepšie, keď ho necháme dozrieť, tak ako je koláč lepší a chutnejší, ak ho necháme odstáť a prejdú ním všetky chute, tak ako človek musí nechať láske v srdci priestor a nechať ju samu robiť, čo chce... pretože vám ukáže ten správny smer.
Strašne rada čítam, všetko čo sa dá a ak ma niekde zaujme dáky výrok, akosi automaticky si ho zapamätám navekyJ aj keď nechcem, zostane mi v hlave.... Odkiaľ mám tento, ktorý súvisí s nadpisom, si už presne nepamätám, ale má v sebe kus pravdy(aspoň podľa mňa, nenútim ho pravdaže všetkým)... Vraj, ak ťa podvedie muž s nejakou „jednorazovkou“, je to menšie zlo, ako keď ho pristihneš s nejakou sa bozkávať(tak poriadne... vášnivo... s jazykom a nehou).
Často používaná fráza, „prišlo to ako blesk z jasného neba“, konečne dávala zmysel aj jej. Nikdy neverila, že raz sa to bude dať uplatniť aj na ňu. Čo čert nechcel, stalo sa. Ani nevedela ako... a nevedel to ani on.
... viem, že to bude bolieť a ja budem plakať. Plačem takmer pre všetko. Ale nechcem... aby si odišiel? Aby som nemusela plakať? Aby som sa netrápila?? Ak by moje srdce vedelo hovoriť, odpovedalo by ti... ja neviem... nepoznám správnu odpoveď a zaslúžim si za to pätorku...
Križovatka, ktorá má dve cesty a vy neviete, ktorým smerom sa vybrať. Jeden smer vedie za šťastím, ktoré sa vám ponúka ako na podnose a ten druhý smer... je tŕnistý, s prekážkami a možno aj dopredu tušíte, že keď ním pôjdete, nebude to podľa predstáv... a aj napriek tomu sa neviete rozhodnúť. Nie z vypočítavosti, ale kvôli tomu, že nech sa vydáte ktoroukoľvek cestou, budete smutne, so slzami v očiach pozerať za tou, pre ktorú ste sa nerozhodli....
Ak máte radi básničky, tak nakuknite... o živote, o snoch, o láske... o živote ako takom.
Nech sa prihlási ten, kto by nechcel lásku ako z rozprávky. Veľa dvihnutých rúk nevidím... a vy, čo ich dvíhate, nečítali ste tie krásne rozprávky??? Stretnúť svojho osudového princa či princeznú, ktorý/á bude mať oči a srdce len pre vás, iskričky v očiach, ligotavý zásnubný prsteň, obrovskú svadbu, prenádherné detičky a žiť tento „sen“, až kým nezazvoní zvonec... a rozprávky je koniec, ak sa taký princovia, či princezné objavia dvojmo... a vy neviete, pre ktorého sa rozhodnúť.